sloboda

Dostal jsem velmi zajímavý e-mail od kamaráda, který vede středně velkou nábytkářskou firmu na Slovensku. Popisuje svoje zkušenosti se svobodou. Požádal jsem ho, zda bych to mohl dát do blogu. Přišlo by mi totiž škoda nechat si to pro sebe. Zde to tedy je:

Chcel by som Ti napísať moje skúsenosti so slobodou v práci. Mohli by Ti prispieť do mozajky ktorú skladáš:

Teraz je to práve 2 roky, čo sa intenzívne so slobodou zaoberám. Prečítal som Tvoje vydané 3 knihy a hneď som začal svoje postoje prepracovávať, najbližších kolegov na to pripravovať, na novoročnom večierku som celú firmu postavil pred nové myšlienky a začal som dosť zhurta rúcať všetyk direktívne systémy riadenia, ktoré som roky budoval aj na zákalade Hubbardovho administratívneho systému – orgboard, štatistiky, smernice, otvorené cykly (vedúci pracovníci mi svoje každý piatok odovzdávali), klobúky (náplne práce), riadenie veľkých úloh, nariadenia, presný dohľad na prácu vedúcich, až po zrušenie svojho parkovacieho miesta, zrušenie oficiálnych funkcií, skončenie plánovania a tvorenia vízií, začal som viesť siahodlhe diskusie o všetkých pracovných veciach s ľuďmi, pripúšťal som polemiku na čokoľvek, …

Išliel som do toho s presvedčením, že keď ja a následne ostatní vedúci pracovníci sa oslobodia od nutkania riadiť „každý krok svojich ľudí“, že pocit zodpovednosti a vnútornej motivácie nabehne pri väčšine ľudí a pri kom nenabehne, tých ostatní slobodní – zodpovední vyprášia preč. Musím uznať, že som mal a mám v tíme niekoľko skutočných ťahačov a dosť ľudí, ktorí sú zodpovední a majú vysokú vnútornú motiváciu.

Prešiel 1,5 roka a ja som prišiel k nasledujúcim veciam: boli narastajúce problémy z nezvládnutia riadenia výroby, lebo dotyčnému som dal slobodu, ale on potreboval stále moje riadenie. Nezvládol pozíciu, dostal výpoveď, ale z problémov ktoré natropil sa doteraz spamätávame. Je predpoklad, že keby som ho dostatočne riadil, fungoval by dosť dobre, minimálne tak, že by nenarobil škody (zase na druhej strane sa ukázal ako nie dostatočne schopný robiť samostatne a na tú pozíciu nestačil). Obchdoníci (ktorým som dal slobodu si stanoviť svoje ročné ciele, a stanovili si ich zodpovedne) nešli za nimi dostatočne. Nikto ich netlačil, nevyžadoval výkony. V dielni sa prehĺbila (u niektorých sice zodpovednosť) ale u väčšiny nezodpovednosť. Režijné náklady sa tiež myslím že zvýšili pod týmto vplyvom a spotreba materiálu sa zvýšila výrazne. Príprava výroby funguje veľmi zle, čo teraz pracne riešime. Po rokoch rastu tržieb bol iba v 2009 pokles, 2010 neklesol, 2011 bol veľký nárast (všetka významná konkurencia stále po roku 2008 klesala!) a rok 2012 (budoval som „slobodu“) bol pokles, 2013 je ďalší pokles. Vo firme vnímam mnoho ľudí vyhorených = bez veľkých cieľov a výziev, odkázaných len na očakávanie, ako zvládneme ďalší rok, stále to isté, bez nových hier. Niektorí sú váhajúci aj nad odchodom, ale inde to lepšie nevyzerá… To je veľmi zlé! Chodiť do roboty, kde je síce dobrá atmosféra, ale slabí môžu lajdačiť ďalej a schopní sú ubíjaní tým, že sa nič významné nedeje, málo sa toho napravuje a čaká sa na to, pokiaľ dorastú aj tí neslobodní.

To je stručný opis situácie vo chvíli, keď som si to uvedomil. Nechcem tým povedať, že sloboda je zlá, ale spoznal som, že (napriek tomu že som to vedel) sa to nedá zaviesť hneď. Stále je vo firme (ako aj v spoločnosti) 80%, no nech iba 60% ľudí, ktorí sa boja zobrať zodpovendosť, nie sú zlí, ale potrebujú vedenie. Keď ho nemajú, sú náchylní podľahnúť tlaku škodičov, aj keď ich len hŕstka, ale tí vyvynú silný tlak. Musia, aby boli ich zlé úmysly zamaskované pod všeobecne zlým konaním vo firme.

Od septembra som sa pustil do radikálnej zmeny. Všetky zrušené veci prehodnocujem, či boli a ako prínosné, a či nebudú demotiváciou slobodných ľudí vo firme, a obnovujem ich. Nepýtam sa už na všetko ľudí, sú veci (životne dôležité) o ktorých s nikým nediskutujem. Zavádzam rozumný riadiaci systém, ktorý platí na všetkých, okrem tých, ktorí majú skvelé štatistiky – výsledky. Tí majú možnosť nedodržiavať všetky pravidlá, ale tí zväčša s dodržiavaním nemajú problém, lebo vidia že sú užitočné.

Čo sa teraz deje? Zodpovední ľudia sú spokojní, aj to prejavujú, lebo pravidlami sú daní do laty tí, za ktorých robili. Mnoho priemerných ľudí je spokojných, lebo nachádzajú vo mne dostatočnú istotu, že to čo naplánujem a za akým cieľom ich naslerujem, že na tom aj budeme pracovať a vynaložíme na to všetko úsielie, aby sme to dosiahli. Aj za cenu že niektorí budú musieť odísť. Táto väčšina ľudí potrebuje poviesť za ručičku a snáď časom, niektorí postupne budú dostávať možnosť (ak budú produkovať) mať slobodu. Sami však musia preukázať k tomu schopnosti a ochotu zobrať na seba zodpovednosť.

Dalo by sa ešte veľa písať. Možno nebudeš so všetkým súhlasiť, možno mi tie skúsenosti potvrdíš. Sú to však moje skúsenosti, ktoré slobodu podporujú, ale je tam nevyhnutné práve slobodným (ktorí sú pokladom firmy) slobodu vytvárať tým, že neslobodní im nebudú „prekážať“ a to sa dá zabezpečiť ich riadením.

Rád si prečítam ďalšie knihy, ktoré si vydal. Dúfam že prídem na Slobodu na živo a stretneme sa.

PS: jedno z prvých nakopnutí je veta, ktoré si mi naposledy poslal: sloboda sa dá budovať keď je úplný prienik osobných cieľov s firemnými.

A jaký je můj pohled? Těžko soudit z jednoho mailu. Ideální by bylo do té firmy vyrazit, debatovat s lidmi a dívat se. Když se podobně nedaří, příčinu nacházím nejčastěji v tom, že lídr (člověk, který firmu či manšaft vede) přejde z autoritativního předepisování toho, jak se má zbytek firmy chovat (za vydatné pomoci cukru a biče) příliš rychle k volnosti, často k přílišné volnosti. I svobodná společnost (nebo možná právě svobodná společnost) potřebuje hranice a tedy vedení. Člověka či skupinu lidí, který/kteří se postará/postarají o to, že má skupina/firma tvar. Pohlídají sdílený smysl, hodnoty a zvyklosti. Budou hlídat právě on zmíněné hranice. Nebudou tolerovat nedodávání. Myslím, že rodič pětiletého dítěte nemůže dítěti zamávat a říci: „Už jsi dospělý. Ode dneška si budeš o všem rozhodovat sám.“ Stejně tak manažer firmy tohle nemůže (ze dne na den) udělat s lidmi, které systém od šesti let věku zbavuje samostatnosti a oceňuje, když se chovají jako malé, závislé děti. Snažil bych se zjistit, kolik let (metaforicky) je zaměstnancům této firmy? Jsou už natolik dospělí, že si mohou zodpovědně rozhodovat o většině aspektů jejich práce? Nevím, ale toto by byla jedna z otázek, které bych si já položil.

Těžko dělat chytrého na základě pár řádků. Přesto si myslím, že právě těch pár řádků může být pro další lidi upozorněním na úskalí, která mohou svobodnější přístupy přinést.