Zamladi

Foto: Pink Sherbet

…o šťastí, úspechu, porovnávaní sa a slobode…

Za mladi som počúvaval „Neber si príklad z tých … , porovnávaj sa s tými lepšími“, a tak som, podobne ako Michal v článku Všechno to stojí za prd! , šomral a bol som nespokojný.

Lebo: „Michal se porovnává s těmi úspěšnějšími, bohatšími, krásnějšími… (naše média jsou těchto příkladů plná!) a nikdy tak nemůže mít dobrý pocit. Nikdy totiž nebude ten nejúspěšnější a nejkrásnější.“ Teda v tom, v čom sú oni.

A tak som si hľadal svoju cestu. S úspešnejšími v niečom, s bohatšími v niečom a krajšími v niečom som sa porovnával tak, že som hľadal v čom som ja úspešnejší, bohatší a krajší. Hľadal som, čo sebeúspešnejší nemôže z úspechu získať, sebebohatší kúpiť a akokoľvek krajší mať navždy. Je to taká tvorivá hra na nachádzanie a skúšanie alternatív.

A tak som našiel spokojnosť, vnútornú krásu, slobodu, otvorenosť a úprimnosť. A tak sa mi podarilo vysporiadať s tým, že by som si mal brať príklad a nezmyselne sa porovnávať s tými „lepšími“ a zlepšovať sa v tom, v čom sú oni lepší. Nebolo to ľahké, je to ako prekonať sedemtisícovku, je to ako prekonať seba.

Stephen R. Covey začína svoju známu knihu „Sedem návykov vodcovských osobností pre úspešný a harmonický život“, touto vetou: „Počas viac ako 25-ročnej práce a stykov s ľuďmi, v zamestnaní, na univerzite, v manželstve a v rodinnom prostredí, som sa stretol s mnohými jednotlivcami, ktorý dosiahli neuveriteľné vonkajšie úspechy, napriek tomu však zistili, že strádajú vnútorným hladom – hlbokou potrebou osobnej vyrovnanosti a výkonnosti, túžbou po zdravých a hlbokých vzťahoch s inými ľuďmi.“

Zamladi, po „sametové revoluci“ som v Praze stretol kanadského lektora angličtiny, ktorý už vedel trochu česky, lebo sa začal doma učiť ruštinu. Chýbalo mu ale čosi, čo nie je materiálne. Nebolo to vonkajšie zabezpečenie, úspech, bohatstvo a krása. Hľadal čosi iné, čosi ako zmysel života. Myslím, že na to nešiel zle a verím, že to nakoniec našiel. Pomohol mi uvedomiť si, že zo západu k nám smerujú aj iné veci, ako tie, čo vídame v reklamách.

Zamladi sme sa rozbehli, dobiehame ich, a keď sa to stane, určite nezastaneme, predbehneme ich. My na Slovensku, sme ich už predbehli: Vyrábame najviac áut na obyvateľa na svete, 6 kusov na 100 obyvateľov. Máme údajne najviac vysokých škôl na počet obyvateľov. A určite budeme časom prví aj v iných veciach, v ktorých rozvinutý západ úspešne dobiehame (napríklad v počte rozvodov). Ale robí nás to šťastnejšími? Cítime sa lepšie keď nám rastie počet vyrobených áut, rozvodov a HDP?

Zamladi sme videli všetko inak. Ono to šťastie bude v niečom inom. Nie v tom, že sa nebudeme porovnávať s úspešnejšími. Skôr v tom, že sa naučíme rozlišovať v čom a prečo sú úspešnejší, bohatší a krajší. Či v tom, čo sa páči ostatným ľuďom (hlavnému prúdu) alebo v tom, čo si vážim a páči sa mne.

Na rozdiel od „zamladi“ už teraz viem, že si mám brať príklad s tých lepších, nesmiem však zabúdať na to, prečo a v čom sú lepší. Každá minca má totiž 2 strany, a keď si ju beriem, popozerám si aj tú odvrátenú.

Tomáš si jednoznačne berie príklad s tých lepších, v článku Kdo umí, ten umí I. , mu je málo, že je len 20% pravdepodobnosť, že stretne človeka, ktorý robí svoju prácu rád. V Kdo umí, ten umí II., hovorí o tom, že pilovať svoje slabiny na nadpriemerné výkony asi nestačí. A v trojke Kdo umí, ten umí III., sa už pýta: “Proč si raději neudělat inventuru svého vrozeného nadání, svých znalostí a dovedností a neprodat to, v čem vynikáme?“

Vždy som žasol nad tým, že ľudia bežne používajú len 6% kapacity mozgu a zlomok sily svalu. Vedel som, že niekde „se nečeho nedostáva“. Nedávno som čítal štúdiu, ktorá mi to konečne vysvetlila. Asi v polovici prvého roku nášho života preberá velenie mladšia, šedá mozgová kôra, ktorou sme schopní ovládať vôľu. Za to, že sa nepohybujeme spontánne, ale riadime sa vôľou, často platíme 90 – imi percentami výkonu. Prečo to neskúsiť inak? Prečo by sme nemohli využiť najlepšie ako sa dá to, čo máme k dispozícii?

Zamladi sme videli všetko inak. Všetko bolo jasné. Peniaze alebo život, nebola ťažká dilema, dôležitý bol život. Dnes už ale vidíme mnoho vecí inak, a je na nás, pre čo sa rozhodneme. Múry, ktoré sme si vybudovali na svoju ochranu, nám však bránia vidieť za ne a byť slobodný. Čo s nimi urobíme? Zariskujeme, vykašleme sa na ne, pustíme sa do toho, čo nás baví a čomu veríme? Odmenou nám budú zdravšie a hodnotnejšie vzťahy, vnútorná sloboda a možnosť byť viac sám sebou?

(Upozornenie! Na to treba okrem guráže aj schopnosť sebapoznávania a prijímania spätnej väzby. Poraďte sa so svojim terapeutom.)

Robo Jankovich, vsieti.sk